Emócie sú súčasťou každodenného života detí aj dospelých, no nie vždy vieme, ako s nimi pracovať. Učiteľka Julka Trudňáková sa rozhodla zmeniť to. Prostredníctvom aktivít z programu Emocionálny kompas postupne menila atmosféru v triede prváčikov. Aké zmeny jej osobne priniesla táto cesta a prečo je emocionálna inteligencia dôležitá už od prvých školských rokov?
Emocionálna inteligencia je schopnosť rozpoznať, pomenovať, porozumieť a zdravo a bezpečne zvládať svoje emócie. Zahŕňa aj sociálne zručnosti, ako sú láskavosť, aktívne počúvanie, spolupráca, riešenie konfliktov, prevencia šikany a komunikácia. Tieto zručnosti sú kľúčové pre budovanie pozitívnych vzťahov a celkový osobnostný rozvoj.
Deti, ktoré sa naučia rozpoznávať, pomenovať a zvládať svoje emócie, sú odolnejšie voči stresu, lepšie riešia konflikty a budujú si zdravé medziľudské vzťahy. A práve tieto benefity chcela svojim žiakom priniesť pani učiteľka Julka. „Zareagovala som na ponuku našej školskej psychologičky, pretože mi to dávalo veľký zmysel,“ spomína.
RANNÝ KRUH – BEZPEČNÝ PRIESTOR NA VYJADRENIE EMÓCIÍ
Covid, vojna na Ukrajine, neustále sa rozvíjajúce moderné technológie či problémy doma. Na malú detskú dušu toho môže byť niekedy priveľa. No pani učiteľka Julka v tom mala jasno.
„Ranný kruh sme zaviedli už v prvom ročníku. Príliš veľa životných zmien viedlo k tomu, že deti sa nedokázali vysporiadať so svojimi emóciami,“ opisuje. „A taktiež tu bolo dištančné vzdelávanie, ktoré nám situáciu značne skomplikovalo. Nepoznala som dostatočne emočný svet svojich žiakov a potrebovali sme sa vzájomne pochopiť.“
Ranné kruhové sedenie s deťmi sa stalo Julkiným rituálom. Prináša deťom i jej to správne naštartovanie do dňa, ktorý ich čaká. „Sme k sebe navzájom láskavejší, učíme sa vypočuť jeden druhého a zdieľať s ním jeho momentálne cítenie. Šíri sa u nás pokojná atmosféra, ktorá pretrváva pri zvládaní náročnejších situácií.“
Okrem ranného kruhu zarezonovala medzi Julkinými žiakmi aktivita „modrá deka“. „Deti zrazu spoznali, že je úplne v poriadku cítiť sa smutne, prežiť si svoj smútok na modrej deke a požiadať iného o pomoc.“
AJ JEDNO SLOVO SA POČÍTA
Začiatky bývajú náročné a inak tomu nebolo ani v Julkinej triede. Jej úsilie však časom začalo prinášať prvé výsledky. „Postupne sa žiaci začali rozprávať o svojich pocitoch. Zrazu sa nehanbili za svoje momentálne prežívanie a hlavne zmizli ich obavy z toho, že sa im niekto bude vysmievať,“ rozpráva Julka.
„Začalo mi dávať zmysel dať deťom možnosť neozvať sa, neobjímať sa, alebo, naopak, vyjadriť svoje pocity. Hoci, priznávam, najskôr som mala obavy, že najmä u prváčikov nastane dominový efekt.“ Opak je však pravdou. „Som rada, že viacero detí rado rozpráva o svojich emóciách a že sa k nim postupne pridávajú aj ostatní.“
Pre niekoho jedno slovo, pre iného veľká vec. Vytrvalosť priniesla svoje ovocie. „Mám v triede žiačku, ktorá na rannom kruhu nikdy nerozprávala, no jedného dňa sa to rozhodla zmeniť,“ približuje Julka. „Povedala síce iba jedno slovo, no aj jej spolužiaci to brali ako plus, pretože sa o nej konečne niečo dozvedeli.“
Pracovať nie len so žiakmi, ale aj s ich rodičmi – to je výzva, ktorej sa obáva (takmer) každý učiteľ. Julka však zažíva pozitívnu spätnú väzbu a rodičia dokonca dokážu pomenovať konkrétny dopad, aký to má na ich rodinu. „Predstavte si, minule mi jeden z rodičov povedal – pani učiteľka, on nás doma objíma, pýta sa, či je to v poriadku, či nás môže objať, poďakuje za spoločný čas, za drobnosti.“
UČITEĽ SA MUSÍ STARAŤ O VLASTNÚ POHODU
Večer, keď je konečne ticho, si pani učiteľka sadá k práci ešte aj doma. Asi všetci máme v hlave ten obraz – pri svetle lampy opravuje zošity ružovým perom a dáva pečiatky ,,Darí sa mi“ a ,,Zatiaľ mi to nejde♡“. Hodiny a hodiny nezaplatenej práce.
No a očakávania prváčikov sú jasné – nezáleží, koľko pani učiteľka pracuje, má tam byť pre nich. Aby to však Julka zvládla, musí sa postarať aj o seba. „Silu nachádzam v modlitbe a v rodine. Vo voľnom čase rada chodím na prechádzky a čítam veľa literatúry – najmä tej detskej. V knihách hľadám inšpiráciu a veľakrát sa stáva, že práve ony mi pomáhajú motivovať nielen deti, ale aj seba,“ opisuje. „Rodičom odporúčam čítať s deťmi knihy o emóciách aj doma,“ dodáva. „A ak si neviete vybrať, skúste napríklad začať knihami ako Lev a vtáčik, Svet potrebuje človeka ako si ty či Slonom vstup zakázaný.“
Zmeny po zavedení aktivít z Emocionálneho kompasu pociťuje Julka aj na sebe. „Už sa nehrám pred deťmi, že je všetko vždy v poriadku. Naučila som sa zdieľať s nimi svoje pocity a emócie a vytvorila sa tak medzi nami väčšia dôvera,“ zamýšľa sa a pokračuje: „Trieda detí je pre mňa akoby prístavom, kde sa cítim bezpečne. Mnohokrát je pre mňa dokonca úľavou od všedných starostí,“ uzatvára.
Julka Trudňáková je učiteľka prváčikov na ZŠ Trebišovská 10 v Košiciach. Rada sa vzdeláva v téme emocionálnej inteligencie a Emocionálnym kompasom si pomáha aj doma v rodine. Jej práca priniesla pozitívne zmeny nielen v správaní detí, ale aj v spolupráci s rodičmi.
Blog spracovala: Alžbeta Mohyláková
