Učiť deti pomenovať a spracovať svoje emócie je rovnako dôležité ako ich naučiť čítať či počítať. Michaela Cingeľová učí na 1. stupni na Luníku IX v Košiciach. Pozitívne zmeny po zavedení programu Emocionálny kompas začala pozorovať nielen na svojich žiakoch, ale aj na sebe. Ako to teda vyzerá v triede, kde má každá emócia svoje miesto?
Po štúdiu na vysokej škole začala Miška pôsobiť ako učiteľka v programe Teach Next. Náročné leto plné odborných školení viedlo k prvému školskému dňu v čisto rómskej škole. Už vtedy si Miška uvedomovala, že práca s emóciami sa bude týkať nielen jej žiakov, ale najmä nej samotnej. Zažívala to totiž na vlastnej koži.
ZAČÍNA TO UČITEĽOM
„To, ako je ráno nastavený učiteľ, akou nohou vstane z postele a ako vstúpi do triedy k svojim žiakom ovplyvňuje celý deň, celé vyučovanie,“ približuje Miška. „Emócie a prácu s nimi netreba podceňovať. Netreba sa za svoje emócie hanbiť. Neexistujú dobré a zlé emócie. Veľmi dôležité je na svoje emócie bezpečne reagovať. Aj to som sa naučila skrze Emocionálny kompas.“
Metodika je robená tak, že najprv myslí na učiteľa a na to, či on má uspokojené základné
potreby. Až potom tam totiž môže byť pre svojich žiakov. „Ja sama som poznávala jednotlivé emócie spolu so svojimi žiakmi a učila som sa, ako bezpečne na nich reagovať. Stále vnímam,
že tento program poskytuje aj mne osobnostný a emocionálny rozvoj,“ zamýšľa sa.
Nemenej dôležité je vedieť načerpať energiu a oddýchnuť si. Ako sa teda o seba stará Miška? „Snažím sa pravidelne meniť aktivity a striedať ich s cvičením, bedmintonom, či dlhšou prechádzkou, čítaním alebo kreslením. Zároveň sú pre mňa dôležité vzťahy s ľuďmi, ktorých mám rada a to ma tiež nabíja pohodou a dodáva mi to inšpiráciu kráčať vpred.“
BÁLA SOM SA, ČI SA V TOM NÁJDE NAOZAJ KAŽDÝ
Pred vstupom do programu nemala Miška veľké očakávania. „Priala som si, aby sa deťom viac rozšírila slovná zásoba k emóciám. Nech to nie sú len slová „dobre“ a „zle“, ale aby žiaci skúmali svoje emócie, snažili sa ich rozpoznávať a reagovať na ne bezpečne,“ spomína.
„Obavy pramenili len z toho, či to deťom bude zrozumiteľné a či sa v tom nájde naozaj každý.“ Realita naozaj nebola vždy jednoduchá. „Bolo náročnejšie začať ranné kruhy či triedne komunity. Na začiatku sme si potrebovali nájsť systém, opakovať často pravidlá, ktoré platia, ale žiaci sa do toho veľmi rýchlo dostali. Ťažšie to bolo so zdieľaním a práve tam veľmi pomohlo to, keď som začala ja a žiaci si to na jednoduchom príklade vedeli predstaviť,“ približuje Miška.
AKO PRACOVAŤ S HNEVOM?
Prvé ovocie Miškinej práce sa začína ukazovať napríklad v napätých situáciách, o ktoré
v dynamickom prostredí Luníka IX nie je núdza. Môže byť aj hnev zdrojom povzbudenia?
„Medzi chlapcami sa schyľovalo k bitke. Vtedy sa jeden môj výbušnejší žiak postavil a poprosil ma, či sa môže ísť prejsť na chodbu, pretože je nahnevaný. Cítila som sa veľmi povzbudená, keď som videla, že dokázal pomenovať emóciu hnev a následne sa rozhodol reagovať bezpečne, tak, aby neublížil sebe alebo svojim spolužiakom.“
Tomuto malému víťazstvu však predchádzala poctivá práca na ranných kruhoch zameraná na
skúmanie a pomenovanie emócií z filmu „ V hlave“. Veľkým prínosom bolo rozdelenie emócií podľa štyroch farieb do farebného kruhu.
Žiaci pridávajú do žltej teplej farby emócie, pri ktorých sa cítia príjemne a majú pri nich chuť niečo robiť – ide napríklad o zvedavosť alebo odvahu. Keď im je niečo nepríjemné, ale zároveň majú veľa energie a chuť niečo robiť, pridávajú pocity ako hnev, strach či nenávisť do červenej farby. Modrá farba označuje emócie ako nuda, hanba či smútok. Ide o emócie, pri ktorých sa necítia príjemne a zároveň nemajú chuť ani energiu na žiadnu činnosť. Posledná, zelená farba, je určená emóciám, pri ktorých majú málo energie, ale cítia sa príjemne, napríklad vďačnosť alebo pokoj.
Hoci to môže znieť komplikovane, práve priradenie farieb k emóciám pomáha žiakom ľahšie
sa zorientovať. „Žiaci si do denníkov písali a kreslili, v ktorých situáciách života zažívajú napríklad červené emócie. Deti sa v týchto kresbách a vetách naozaj otvorili, veľmi napínavo rozmýšľali a čítanie bolo veľmi dôverné,“ vysvetľuje Miška.
NAJKRAJŠIE JE, KEĎ SA NAVZÁJOM POČÚVAJÚ
Pomenovať hnev sa javí ako jednoduché, pretože táto emócia je veľmi silná a každý s ňou má
osobnú skúsenosť. Hovoriť o vďačnosti však býva náročnejšie. Pre deti je totiž vďačnosť veľmi abstraktným pojmom.
„Opäť nám v tomto pomohli ranné kruhy zamerané na „Okamihy radosti a vďačnosti“. Učili sme sa zdieľať aj s tým, čo nás teší a za čo sme vďační. A hoci to spočiatku išlo pomalšie, raz sa ozval jeden, potom druhý a postupne sa pridávali aj ostatní. Najkrajšie pre mňa je, keď sa navzájom počúvajú a vnímajú.“
Obzvlášť silným momentom bolo pre Mišku vyznanie vďačnosti jedného žiaka: „V ten deň som nechala žiakov najprv rozmýšľať, nechcela som im dávať svoje návrhy,“ spomína
a pokračuje: „Hodila som mu loptičku a on povedal, že je vďačný, že ho jeho mamka porodila a stará sa o neho. V tom momente som zažila výbuch emócií a sama som bola vďačná za to, že to dokázal takto krásne pomenovať,“ uzatvára Miška.
Michaela Cingeľová zostala po skončení programu Teach Next pôsobiť ako učiteľka na Základnej škole Ľudmily Podjavorinskej na Luníku IX v Košiciach. Študovala na Pedagogickej fakulte Univerzity Mateja Bela, učiteľstvo pre primárne vzdelávanie. Venuje sa aj viacerým dobrovoľníckym aktivitám a projektu Kolečko o súrodeneckom učení, ktorý rozbehla vďaka podpore Sokratovho inštitútu.
Blog spracovala: Alžbeta Mohyláková
