Sú dni, keď sa vaše dieťa vráti zo školy podráždené alebo smutné a vy neviete prečo. Predstavte si však triedu, kde deti dokážu otvorene hovoriť o svojich pocitoch, riešiť konflikty bez kriku a podporovať jeden druhého. Práve vďaka programu Emocionálny kompas sa to môže stať realitou.
Skúsenosti učiteľky Katky Jurekovej, ktorá sa s projektom stretla prvýkrát pred troma rokmi, dokazujú, že to skutočne funguje.
Keď prvýkrát počula o Emocionálnom kompase od svojej riaditeľky, vedela, že táto príležitosť prišla v správny čas. „Vnímala som, že deti často prichádzajú do školy v rôznom citovom rozpoložení a Emocionálny kompas mi prišiel ako vhodný nástroj, ktorý mi pomáha nájsť odpovede na nezodpovedané otázky v oblasti vnútorného prežívania či sociálnych zručností,“ približuje Katka.
Deti vo svojej triede poznala ako tvorivé, energické, ale niekedy príliš emotívne a impulzívne. Ich dni boli plné radosti, ale aj konfliktov a neistoty. „Na začiatku som mala žiakov, ktorí boli tvoriví, súťaživí, aktívni. Na druhej strane, boli to vodcovské typy, typy žiakov presadzujúcich svoj názor a občas boli aj neprispôsobiví. Stávalo sa, že reagovali výraznými prejavmi hnevu, ktoré sme potrebovali ustáliť a nájsť procesy, ktoré by ich dokázali usmerniť.“ dodáva.
Pravidlá vytvorené spoločne fungujú lepšie
Jedným z kľúčových bodov programu je zapojenie žiakov do vytvorenia vlastných pravidiel, tzv. „Šmolkovskej dohody“. Katka si všimla, že pravidlá vytvorené spolu s deťmi fungujú oveľa lepšie, pretože ich sami chápu, rešpektujú a chránia. Neostalo však len pri dohode.
„Vytvorili sme si aj kútik, v ktorom má každý žiak čas na uvažovanie, upokojenie sa a aj na spoločné rozhovory. Zaviedli sme aj tzv. „semafor“, prostredníctvom ktorého môžu žiaci pomenovať situácie a hlavne pocity, ktoré prežívajú, keď sa v nich ocitnú.“
U Katkiných žiakov zafungoval ešte jeden obľúbený rituál – „Šmolkodôverníček“. Ide o malý zošit, kde žiaci zapisujú alebo kreslia svoje pocity. Tieto drobnosti výrazne zvýšili dôveru a otvorenosť v triede. Deti sa neboja povedať, čo ich trápi alebo teší, a majú právo rozhodnúť sa, či chcú svoje myšlienky zdieľať. „Voľba slobodného prejavu je jedno z pravidiel. Teda žiaci majú právo aj nehovoriť, ak to v danom momente takto cítia,“ vysvetľuje.
Keď emocionálne zručnosti menia životy
Predstavte si, že vaše dieťa vie nielen pomenovať svoje pocity, ale dokáže aj empaticky vnímať svojich spolužiakov. Práve toto sa stalo skutočnosťou v Katkinej triede. Deti sa naučili vzájomne počúvať, rešpektovať názory druhých a efektívne zvládať konflikty. „Sú nastavení na vzájomné oceňovanie. Dokážu si vypočuť svojho spolužiaka, aj keď nemusia s jeho názormi súhlasiť.“
Silným zážitkom bolo pre Katku jedno rodičovské združenie, na ktoré deti pripravili listy vďačnosti. Jednoduché, úprimné vety vyvolali dojatie u nejedného rodiča. Práve vtedy si Katka uvedomila, aký obrovský dopad má práca s emóciami nielen na deti, ale aj na ich rodiny. Išlo totiž o maličkosti, ktoré si dospelí častokrát ani neuvedomovali.
„Ďakujem, mamka, že ma vozíš každé ráno autom do školy.“
„Ďakujem, ocko, že aj keď musíš veľa pracovať, zahral si si so mnou cez víkend futbal.“
„Ďakujem, mamka, že mi pripravuješ každý deň chutnú desiatu.“
„Ďakujem, mamka, že si mi po dlhom čase prečítala na dobrú noc rozprávku.“
„Mám rád, keď si so mnou len tak kreslíš.“
Pripojte sa aj vy a buďte súčasťou zmeny
Možno si teraz aj vy – tak ako rodičia Katkiných žiakov – kladiete otázku, či by sa Emocionálny kompas nedal využiť aj doma.
„Som rada, že zakladateľky projektu mysleli aj na rodičov a ja som im mala možnosť predstaviť Kompas na doma. Viacerí rodičia prejavili záujem implementovať jeho prvky aj vo svojich rodinách,“ dodáva pani učiteľka.
Naučiť deti čítať a písať je rozhodne dôležité, ale schopnosť zvládať svoje emócie a budovať zdravé vzťahy im pomôže lepšie sa zorientovať a ukotviť v zdravých hodnotách.
„Empaticky vnímam každého žiačika, snažím sa rešpektovať jeho potreby a uvedomovať si, že je to jedinečná osobnosť, ktorá si zaslúži byť vypočutá a má mať vytvorené bezpečné prostredie, aby mohla rozvíjať svoj potenciál.“
A čo dal Emocionálny kompas Katke osobne? „Na základe kompasu som začala vnímať oveľa intenzívnejšie aj seba. Zrazu som si uvedomila, že aj ja som osobnosť, ktorá prežíva radosť, šťastie, ale viem byť aj smutná, nahnevaná a zaslúžim si pochopenie a priestor pre svoje pocity,“ zamýšľa sa a pokračuje: „Dôležité je nielen sa rozdávať, ale myslieť aj na svoje potreby, ktoré ovplyvňujú moje celkové nastavenie v pracovnom i osobnom živote. Preto energiu čerpám napríklad pri prechádzkach, bicyklovaní či spoločnom čase s rodinou alebo priateľmi. Oddýchnutá a pokojná myseľ je základom toho, aby som dokázala zvládať aj náročnejšie situácie,“ uzatvára.
Katka Jureková pôsobí na ZŠ s MŠ M.R. Štefánika v Budimíri ako učiteľka 3. ročníka. Spolu so svojimi žiačikmi, Šmoulinkami a Šmolkami, objavuje tajomstvá učenia aj emocionálneho sveta. K Emocionálnemu kompasu ju priviedla túžba lepšie porozumieť potrebám svojich žiakov a vytvoriť prostredie, kde sa každý cíti prijatý a bezpečne.
Blog spracovala: Alžbeta Mohyláková
