Predtým, než začnem písať tento blog, aktualizujem stránku Slovenského hydrometeorologického ústavu a kontrolujem teplotu v Bratislave o 14:00. Je 28,3 ℃. Uľaví sa mi. Moje dieťa je na futbalovom kempe a verím, že v dnešnom počasí môžu trénovať bez ujmy na zdraví. Som vďačná, že kemp pripadol na týždeň bez výstrah pred horúčavami.
Kontrolovanie stúpajúcej teploty každú hodinu cez shmu.sk je moja obsesia. V priebehu rokov sa menil jej význam. Pred rokmi (už dosť dávnymi) som fascinovane kontrolovala, či je dosť teplo na kúpanie. Keďže som celkom zimomrivá, do vody jazera v lete vchádzam zásadne po milimetroch a po overení, že teplota vzduchu je dostatočná. Moja magická hranica bola 30℃. Tam už som nemala výhovorky.
Posledné roky sa moja fascinácia mení postupne na obavy
Moja magická hranica je prekračovaná častejšie a stále vyššími teplotami. A už ňou nemeriam svoju pripravenosť ísť si zaplávať, ale znesiteľnosť letného dňa. Teploty nad 32 stupňov ma zaháňajú do chládku a do nečinnosti. Minuloročné prázdniny, ktoré končili dlhou a neustupujúcou vlnou horúčav, vnímam ako zlomové. Bojím sa leta.
Svoju úzkosť zo zmien v životnom prostredí vnímam už roky, ale rovnako vnímam, že sa na ňu nedokážem otvorene a bez rôznych barličiek priamo pozrieť. Je to úzkosť, ktorá beží na pozadí, je mi už známa, ale stále jej skúmanie odkladám na lepšiu príležitosť – niečo ako keď vám každý deň príde upozornenie, že váš počítač si vyžaduje vašu pozornosť, ale vy viete, že aj bez toho ho môžete používať ešte roky. Teda s najväčšou pravdepodobnosťou.
(Je 15:00, teplota je 28,9℃ – stále OK).
Viem, že táto úzkosť, aj moja neschopnosť pozrieť sa na ňu priamo, veľmi súvisí s tým, že som mama. Keď čítam alarmujúce správy o životnom prostredí, musím sa viac či menej vedome odpájať od faktu, že čítam o budúcnosti, ktorá zrejme čaká moje deti. Aj tak je to strašne bolestivé. (nádych, výdych)
Rozmýšľam, ako to vnímajú deti, ako sa s nimi o tom rozprávať…
…a rozmýšľam, aké to bolo, keď som ja bola dieťa. Spomínam si, keď som ja bola v ich veku, najväčšími environmentálnymi hrozbami bola ozónová diera a kyslé dažde. Snažím sa rozpamätať, ako som správy o týchto ohrozeniach vnímala vtedy. Cítila som, že ide o významné témy, ktoré výrazne ovplyvňujú svet okolo mňa, čítala som o nich a rozprávali sme sa o nich doma. Ako rodina sme boli súčasťou vtedajšieho ochranárskeho hnutia, pamätám si, ako som sadila stromčeky, alebo sa zúčastňovala brigád. Zároveň som vnímala, že sa diskutuje o riešeniach a hľadajú sa dohody na úrovni celého sveta. Moja dôvera v to, že dokážeme ako ľudstvo zmeniť škodlivé priemyselné postupy, spolu s mojimi vlastnými nepatrnými príspevkami k ochrane prírody, mi pomáhali pestovať nádej a presvedčenie, že to nejako zvládneme. Podľa mojich skromných vedomostí sme tieto výzvy naozaj celkom zvládli.
Čerpám z tohto pohľadu do minulosti nádej aj pre dnešok a svoje deti
Viem, že vnímajú naliehavosť dnešných environmentálnych hrozieb, ale ešte ich úplne nenesú na svojich pleciach a nevalcuje ich rovnaký smútok a úzkosť ako mňa. Hovorím s nimi o tom, čo máme pri súčasnej kríze vo vlastných rukách, ako môžeme byť aktívni a aké kroky môžeme robiť. Bezmoc je totiž jedna z najťaživejších emócií a protijedom na ňu je nádej, proaktívnosť a vďačnosť. Napríklad za to, že hoci je polovica júla, cez okno v mojej izbe pofukuje vietor a dokonca mi je zima na nohy.
Nemám odpoveď na to, ako necítíť environmentálnu úzkosť. Osobne si myslím, že je normálnou reakciou na veľmi náročnú realitu, ktorej čelíme. Ale ako pri každej náročnej emócii, aj tu pomáha aspoň občas sa na ňu poriadne zadívať a uvedomiť si ju, robiť to, čo máme vo svojej moci a aktuálnej kapacite, hľadať spojenie s druhými blízkymi ľuďmi a zdieľať, čo nás ťaží. A nezabudnúť sa pri tom všetkom postarať sa o seba (a svoje deti). Mojím osobným tipom, ktorý mi pomáha vo chvíľach najväčšej ťažoby, je meditácia súcitu so všetkými bytosťami. Nejako verím, že aj svojimi myšlienkami môžem prispieť ku kultivácii dobra a láskavosti voči ľuďom, prírode a našej Zemi.