Hnev nemusí bolieť
„Každé dieťa prináša do triedy veľa radosti, ale aj veľa emócií. Videla som, že tieto pocity sú pre ne často mätúce a nevedia s nimi pracovať.“ Hovorí pani učiteľka Michaela Bundschuhová z Budimíra.
Smútok, ktorý niekedy paralyzuje. Hnev, ktorý je ťažké zvládnuť. Ale aj radosť, ktorú nedokázali uchopiť naplno. Často sa stávalo, že situácie vyústili do konfliktov alebo nedorozumení. Deti sa ocitli pred problémom: ako zvládnuť svet vlastných pocitov tak, aby im neubližoval, ale pomáhal rásť?
Odpoveďou bol Emocionálny kompas, ktorý priniesol sériu aktivít so silným dopadom. Nebol to len súbor úloh, ale sprievodca, ktorý deti krok po kroku učil vnímať, pomenovať a zvládať svoje emócie.
„Pamätám si jednu situáciu, ktorá ma hlboko zasiahla. Po ukončení kapitoly venovanej nejakej emócii som deťom rozdávala nálepky z filmu V hlave. Deti si nálepky vyberali samy a ja som sa snažila meniť poradie vyberania tak, aby to bolo spravodlivé,“ vysvetľuje pani učiteľka Miška a pokračuje:
„Posledný tentoraz ostal chlapec, ktorý bol zvyknutý, že dostane to, čo chce. Ak to tak nebolo, nahneval sa. Keď sedel na koberci plný hnevu a plakal, jedno z detí sa vrátilo a povedalo: ‚Vidím, že si smutný. Ak chceš, môžem ti dať svoju nálepku a ja si vyberiem inú.‘ Chlapcovi sa na tvári objavil úsmev a so slovami vďaky si vzal nálepku od kamaráta. Spoločne sme ocenili tento skutok a neskôr sme sa rozprávali aj o tom, že nie vždy dostaneme to, čo chceme, a musíme sa s tým naučiť pracovať,“ dodáva Miška.
Keď triedu ovládlo ticho
„Najmagickejší moment však nastal počas aktivity o počúvaní. Deti si medzi sebou posúvali ‚ticho‘ – predstavovali si, že ho držia v rukách a prikladajú si ho k uškám,“ spomína Michaela. „Sedeli takto potichu aj desať minút, bez pohnutia, s iskričkami v očiach. Bolo fascinujúce pozerať sa na ich údiv a radosť. V tej chvíli som si uvedomila, že ticho môže byť pre deti darom, ktorý si samy odovzdajú.“
Výsledkom poctivej práce na maličkostiach boli zmeny, ktoré cítili žiaci i učiteľka každý deň. Deti sa naučili pomenovať, čo cítia. Vedeli sa podeliť o radosť, našli v sebe vďačnosť, dokázali zvládnuť hnev. Z obyčajných chvíľ sa stali silné zážitky, ktoré formovali ich vnútro aj správanie.
A to je najväčší úspech – keď deti odchádzajú domov s vedomím, že ich emócie sú vlastne priatelia, ktorí im pomáhajú rásť.
Mgr. Michaela Bundschuhová začínala ako pani učiteľka v materskej škole, no dnes učí prváčikov na Základnej škole s materskou školou M. R. Štefánika v Budimíre. Najviac ju napĺňajú chvíle strávené s rodinou či starostlivosť o malú záhradu. Oddych nachádza pri čítaní kníh a inšpirujú ju kolegyne, ktoré robia svoju prácu s láskou a tvorivosťou.